1248
Prvá písomná zmienka
Obec bola založená na základe zakúpeného práva na území panstva Plaveč. Prvýkrát sa spomína v roku 1248 ako kráľovský poľovnícky revír. Autorom prvej písomnej zmienky je maďarský historik Tóth ktorý uvádza vlastníkov – rodinu Detre.
1330
V roku 1330 sa obec spomína v súvislosti s miestnym farárom menom Henrich a zápis spomína aj chrám. O takmer jedno storočie (r. 1427) je Čirč stredne veľká nezdanená osada, ktorú neskôr postupne dosídlilo rusínske obyvateľstvo.
1557
V 14. – 16. storočí bola obec súčasťou hradného panstva Kamenica, vlastníkom majetkov bola rodina Szirmayovcov, no po dobytí a zbúraní hradu Kamenica cisárskymi vojskami v roku 1557 sa za posledných vlastníkom územia uvádza rodina Dessewffyovcov.
1751
V roku 1751 prichádza na vizitáciu aj do Čirča Mukačevský biskup Michal Manuel Olšavský, ktorý takto na príkaz Rakúsko-Uhorskej cisárovnej Márie Terézie vykonáva vizitácie všetkých svojich farností. Vo vizitačnom protokole spomína drevený kostol a presne opisuje jeho vnútrajšok, ďalej píše o matričnej knihe vedenej o pokrstených, dočítame sa aj o cintoríne, o dvoch zvonoch a uvádza meno farára Izaiaša Janoviča vysväteného od biskupa Georgija Bizancija.
1722
V tomto protokole sa práve prvýkrát spomína v súvislosti s obcou Čirč rodina Janovičovcov, ktorá je šľachtického rodu, šľachtický titul im udelil Karol IV. r. 1722. S rodom Janovičovcov sa spája ešte tzv. „dedičné kňazstvo“ – prechod kňazstva z generácie na generáciu. Takto v Čirči pôsobil tento rod nepretržite 166 rokov od roku 1640 do roku 1806. Posledným známym kňazom z tohto rodu je Ján Janovič ktorý pôsobil v Čirči v rokoch 1886-1900. Je pochovaný pri terajšom murovanom chráme spolu s Elenou Ivanovou Janovič, ktorá má na náhrobnom kríži napisané: „Elena Ivanova Janovič iz rodu dvorjan Čerskich“ (preklad: Helena Jánova Janovič z rodiny šľachticov Čirských ). Rodina Janovičovcov bola viac ako 5 generácií spätá so životom Čirča a aj preto patria medzi významné osobnosti dejín Čirča.
19. storočie
V 19. storočí k obci Čirč patrili osady Budzová a Garančová. Koncom 19. storočia je už v obci postavený dnešný kostol Panny Márie (r.1843) s plastikou Kristus na kríži vyhlásenou za národnú kultúrnu pamiatku, železničná stanica (prevádzka spustená 18.augusta 1876), kameňolom (v prevádzke od začiatku storočia), v obci je taktiež škola (postavená r.1900, zoštátnená 1.4.1931 a aj rozšírená na trojtriednu, vyučovací jazyk maďarský do r. 1918, slovenský vyučovací jazyk zmenený na ruský r. 1933). mlyn (postavený r. 1914, zrekonštruovaný r. 1946, majiteľmi boli Andrej Roba a Imrich Iľaščík), píla (r. 1922, majiteľ Gernát Mitro), r. 1919 postavil Eliaš Majdák valchu na súkno (r.1945 ju jeho syn Michal prestaval na jedno koryto a dve stupy), tehelňa r. 1933 (vlastník Stanek), ľadovňa umiestnená severozápadne od cintorína (r. 1903 postavená židmi Fajerom a Ferškom).
20. storočie
V 20. storočí nastali historicky najväčšie premeny v živote obyvateľov. Zlé pomery v obci, nízka úroveň obyvateľov, bieda, svetové vojny spolu s hospodárskou krízou a prevládajúcim poľnohospodárstvom sa podpísali pod značné vysťahovaletstvo do USA a Kanady, ale aj do iných štátov Ameriky a do západnej Európy.
1914
Dňa 31. júla 1914 začala v obci mobilizácia. Tým, ktorých volali mobilizačné vyhlášky, vlhli oči, lebo priniesli ťažké rozlúčenie mnohých rodín s otcami, synmi a bratmi. S niektorými aj navždy. Vasiľ Čerkala, Andrej Gernát, Ján Kulík a Andrej Kovalčik padli na bojiskách 1.svetovej vojny. Veľké nádeje mali obyvatelia pri vzniku Československej republiky. Dúfali v zlepšenie sociálnych a národnostných pomerov, no čoskoro sa ukázalo, že v danej situácii ich požiadavky sú splniteľné len vo veľmi obmedzenej miere. Pozemková reforma ponechala veľkostatky neporušené, republika nedokázala odstrániť biedu a tieto skutočnosti spolu s nedostatočným priemyslom mali za následok, že vysťahovalectvo pokračovalo aj naďalej. Ľudia si aj naďalej privyrábali výrobou plátna a prácou v lesoch.
1919
Rok 1919 sa spája s hospodárskou krízou, mnohí občania prišli jej dôsledkom o prácu a podporné stravovacie a ošaťovacie akcie pre mnohých nezamestnaných a početné rodiny boli len chabou pomocou, preto dochádza k prvým snahám o založenie KSČ. V obci Čirč úspešné aj napriek mnohým problémom. Protifašistický odboj počas 2. sv. vojny bol v obci veľmi silný. Hneď po vzniku tzv. slovenského štátu začína v Čirči pracovať ilegálna komunistická bunka (r.1940). Tá pomáha pri uskutočňovaní prechodov poľských utečencov.
1944
V oblasti Čirča okolo r. 1944 operovali tri partizánske skupiny: brigáda Alexandra Nevského, skupina Litvina a brigáda Gottwald. V radoch partizánov bojovali Boris Daněk, Ján Gibarti, Juraj Varchola, Andrej Zvoláreň, Peter Totura a Ján Kovaľák. V čase sústredeného útoku Nemcov partizáni ustupovali na západ, Nemci znemožnili okupáciou okolitých obcí ich zásobovanie, no obyvatelia im pomohli. Preto obyvateľom obce náčelník štábu Štarev po oslobodení vyjadril vďaku za všestrannú pomoc zbraňami, odevom a obuvou. Za protifašistickú činnosť odsúdili a odvliekli do koncentračného tábora K. Daněka, A. Daněkovú, J.Havrilu (v tábore zahynuli), A. Plavčana, E. Kravca a K. Beskyda.
Pred blížiacim sa frontom Nemci vyhnali obyvateľov Čirča, okolitého okolia, ba aj Poľska budovať obranné opevnenie. No ani to nezabránilo zastaviť sovietsku ofenzívu. Pred ústupom Nemeckých vojsk bola nariadená evakuácia obyvateľstva. Väčšina z obyvateľov sa ukryla v lesoch a vyčkala príchod Sovietskej armády.
1945
K oslobodeniu obce došlo 21. 1. 1945. Do radov sovietskej armády sa pridalo z vďačnosti 26 dobrovoľníkov, desiati z nich obetovali svoju krv za dnešný život v mieri, mená vyryté na ich pamätníku, ktorý sa nachádza v Čirči, pripomínajú ich obeť za lepší život.
Historické fotografie
Historické názvy obce
- 1349 Cirk
- 1773 Circs
- 1786 Cshircsh
- 1808 Csircs
- 1907 Csércs
- 1920 Čirč, maď. Csércs
ONLINE Kronika obce
link